Dokončujem prácu a teším sa na horúce vínko, ktoré si už dnu veselo pení na piecke. Umyť ruky a šup, vyhnať zimu s tela von.
Vtom ktosi zabuchal na dvere. Susedov chlapec. Celý udychčaný s ustarostenými očami nás prišiel poprosiť o pomoc. Bolo mu skoro do plaču, keď nám oznamoval, že jeho pätnásťročná sestra je so svojou triedou na zimnom duchovnom cvičení asi šesťdesiat kilometrov odtiaľto a práve volali, že dostala vysokú horúčku a je jej strašne zle, či by sme po ňu nezašli. "Máš ty ale šťastie", hovorím mu a jednou rukou odťahujem vínko z piecky na okraj v duchu mu vraviac "No musíš na mňa chvíľu počkať, prvoradá je pomoc blížnemu."
Sadáme do auta a čo by dub sme na mieste. Po chvíľke nám otvára mladá, predpokladám slečna v habite. Vysvetľujeme, čo sme, čo chceme a myšlienkami sme už na ceste domov. Pani predstavená, či ako sme ju to mali volať, mala však iný názor. S prísnym výrazom tváre sa otočila smerom ku mne a oznámila mi, aby som jej teraz dal pokoj, lebo je na duchovných cvičeniach a na frajerov má ešte dosť času. Čože ??? Akých frajerov ??? Veď ja som len jej sused, ktorý pre ňu zašiel, lebo sa necíti dobre. Na moju obranu sa pridal aj jej brat, no nepomohlo. Práve naopak, v zatrpknutej starej dievke zazvučala ešte intenzívnejšie "cirkevno-božská" protimužská tónina: Mal som sa hanbiť, že zvádzam o pätnásť rokov mladšiu dievčinu a že som čosi, čo behá s dlhým chvostom okolo kotlov v pekle.
Medzitým prišla aj dievčina od susedov. Stojac obďaleč v tejto nie práve najteplejšej predsieni, podopretá dvoma spolužiačkami a zababušená v hrubej deke, vyzerala tak akurát na pohotovosť. Ako sa asi musela cítiť v danej chvíli, keď sa pred jej pomocou zavreli dvere ? Nebolo nám všetko jedno. Obidvaja rodičia v práci a tak sme museli počkať. Dve hodiny.
Až potom sa dalo niečo riešiť. Prítomnosť otca pred dverami rekreačného strediska dušpatierskej činnosti už predsa len obmäkčilo srdce dievčiny v habite a tak sme mohli pokračovať v ďalšej záchranárskej činnosti susedovej dcéry tak, aby som si o dve hodiny už mohol spokojne doma sadnúť k poháru horúceho vínka.
Akosi mi však nechutilo. Ktosi mi do neho pridal príchuť horkosti. Ktosi, od ktorého by som možno čakal útechu a potešenie v dňoch smutných, pochmúrnych ...
